More plné hviezd - kapitola šiesta

8. listopadu 2014 v 9:39 | Inalyn |  More plné hviezd...

Kapitola šiesta



Celý svet sa so mnou zatočil. Chcela som kričať. Vrieskať, až by všetkým praskli ušné bubienky. Rumázgať do vyčerpania. Sťažovať sa aký je život nespravodlivý.
Počula som ako sa mama nahlas rozvzlykala. Vyzerá to už tak, že aj ju tá moja nehoda celkom zmenila. Ako sa z takého pozitívne naladeného človeka môže stať takáto troska? Zamyslela som sa, že stačí jeden chybný krok a svet sa nám obráti naruby. Aká irónia, že u mňa to spôsobil naozaj len chybný krok. Možno som kdesi vo vnútri sadistka, pretože jedna moja časť sa chcela smiať. Nad iróniou osudu. Nad iróniou života. Bolo to fajn, pretože práve táto časť nedovolila slzám vydrať sa na povrch. Nenachádzala som správne slová. Ani som ich hľadať nechcela. A tak som jednoducho mlčala.

"Raz sa sem vrátime," vravela mi mama, keď ma tlačila na letisku smerom ku lietadlu.
"To by som musela začať zázračne chodiť," odvrkla som. Zamrzelo ma to, mama predsa za nič nemôže. Nedokážem sa však ovládať.
"Aj začneš," odvetila nevšímajúc si môj tón. Presviedčala však skôr seba ako mňa.
O malú chvíľku požiadala mama kohosi z personálu, aby nám pomohli s vozíčkom do lietadla. Chlapík na mňa hodil uľútostený pohľad. Odvrátila som zrak. Nepáčil sa mi súcit v jeho tvári. Ostatne, nebol jediný, kto sa tak na mňa pozeral...

Pristáli sme. Po rôznych krkolomných pokusoch sa našim úspešne podarilo nejako dostať vozík (vrátane mňa) von z lietadla. Ľudia tu si všímajú ešte viac. Niektorí zazerajú, iní rozdávajú povzbudivé úsmevy. Práve tie som potrebovala ako soľ. Na letisku ma, prekvapivo, čakal Erik. Zarazene zostal stáť. Nikto mu nepovedal, ako na tom momentálne som. Chcel čosi povedať, no zarazil sa. Pozrela som na jeho polootvorené ústa.
"Vletí ti tam mucha," zašomrala som na pozdrav. To ho zarazilo ešte viac. Nikdy som nebola ironická, sarkastická a neviem čo ešte. Po chvíli sa silene usmial. Bolo to falošné. Kde je ten jeho úprimný polovičný úsmev? Tentokrát som sa zarazila ja. Rozmýšľala som o Adamovi.

V momente keď sme sa ocitli pred domom, uvedomila som si, ako výrazne sa môj život zmení. Bývame v byte. Na prvom poschodí. Vedie k nám presne deväť schodov. Nie je to tak dávno čo som behávala hore a dolu, pretože som si stále niečo zabudla. Bola som vďačná, že ich je len toľko, že sa nemusím trepať dajme tomu na dvanáste. Síce žijeme na dedine a naša bytovka má štyri poschodia, ale videla som to v meste. Aj keď, tam by bol zrejme výťah. Tu také vymoženosti nemáme. Tých deväť schodov pre mňa znamená nepredstaviteľnú prekážku. Hoci ma nejako krkolomne dostali do mojej izby, vedela som, že každý deň to takto nepôjde. Pozrela som skľúčene na mamu.
"Máš pravdu Sydney. Sťahujeme sa."

"Hm. Ako bolo?" spýtal sa ma večer Erik sediac vedľa mňa na mojej posteli. Mama bola v obývačke za počítačom a prezerala si inzeráty. Do týždňa sa máme presťahovať. Do mesta, aby bolo všetko poruke.
"To nemyslíš vážne," prevrátila som oči. "Dosť biedne, povedala by som," pokynula som rukou smerom k vozíčku, ktorý teraz nehybne stál blízko postele. Nehybne, až kým sa nezačne nejaká hororová scéna. Tam je predsa vždy niečo s vozičkármi či nie?
"Prepáč," zamumlal. Nastalo trápne ticho. Nechápala som tomu. S Erikom sme sa vždy mali o čom baviť. Bol mi bratom, ktorého som nikdy nemala. Chápem, že chcel byť čosi viac a vlastne si možno aj myslí že ním je. V tom som si spomenula na sľub, ktorý som si dala v nemocnici. Musím to s ním ukončiť. Nemôžem klamať jeho ani samú seba.
"Erik, ty vieš čo pre mňa znamenáš. A viem, že by si chcel, aby si pre mňa znamenal ešte viac. Vždy si bol môj najlepší priateľ a...Stále ním si," pozrela som s obavami naňho. "Prepáč," zašepkala som. Cítila som sa hrozne. Sú to asi tie najhoršie slová, akými sa dá ukončiť vzťah. Aj keď sme žiadny v podstate nemali. Bola to odo mňa podpásovka.
"Len kamarát," odvetil, "chápem." dodal, no videla som, že mu odľahlo. Bodlo ma pri srdci. Bolo to síce voči nemu nefér a ja som sebecká, ale jemu odľahlo. Odkedy zistil, že som na vozíčku správa sa akosi čudne.
"To preto," zašepkala som.
"Prepáč mi to Sydney," odvetil, "Nezvládam to. Som rád, že nie som ten, kto dal kopačky dievčaťu na vozíčku," povedal. Zalapala som po dychu.
"Ako môžeš čosi také povedať?" nadýchla som sa. "Ako ma môžeš takto odlišovať od ostatných?" zvyšovala som postupne hlas. "Ako?" šepla som, teraz už so slzami v očiach. "Odíď prosím ťa," odvrátila som pohľad. Možno je to len tými liekmi, že som taká rozcitlivelá a náladová. A možno je to moja nová vlastnosť, vlastnosť, s ktorou budem musieť žiť. Žiť sama so sebou.
"Prepáč," hlesol a odišiel. Bez slova.

Mám pocit, že všetko sa voči mne spiklo. Pozerala som von z okna nášho nového domu. Domu so špeciálnym bezbariérovým prístupom. Bola som v novom meste. Ďaleko od Erika. Malo by to byť teraz všetko jednoduchšie. Mám sa údajne osamostatňovať, podľa môjho psychológa, ku ktorému teraz najnovšie chodím. Ešte si aj myslia, že som blázon. A nie som? Nenávidela som sa. Čelila som novej výzve. Musím sa naučiť žiť život s mojím postihnutím. Nenávidela som to slovo. Osud sa so mnou v jednom kuse zahráva. Hystericky som sa zasmiala. "Chceš hrať? Tak teda hráme."
Inalyn.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 CuMelKaa CuMelKaa | Web | 8. listopadu 2014 v 10:46 | Reagovat

Mi dkyz exem zacal tak sem mela taky opuchlou tvar, takove obrovske pytle pod ocima..prakticky jsem videla jen malou skvirkou mezi vickama..=/ zkuz kamaradce poradit aby pouzivala kortikojdovou mast, ta mi celkem hodne pomaha kdyz je to zle..;) ale predpokladam ze ji to uz predepsali ;) taky je dobry takovy olejicek do koupele na promazani kuze ;) zimu nesnasim protoze se musim navlect a vsehcno je s tim spatne..=/ nedychaji ruce, exem se zase objevuje..=/

2 Mariiis_N Mariiis_N | Web | 8. listopadu 2014 v 12:19 | Reagovat

Něco mě v tom příběhu zaujalo. Líbí se mi jak to máš napsané. Musela jsem si přečíst všechny zbývající kapitoly, co jsem ještě nečetla :-)

3 cincina cincina | Web | 8. listopadu 2014 v 19:02 | Reagovat

Nečetla jsem předchozí kapitoly, ale tohle se mi líbilo:)
Máš zajímavý styl psaní, který mi sedí. Dobře se mi to čte:)

4 Inalyn Inalyn | E-mail | Web | 8. listopadu 2014 v 19:18 | Reagovat

[2]: Páni, tak to si neskutočne vážim :O Celý príbeh je len akýsi pokus, som rada keď čítam takéto ohlasy :)

[3]: Ďakujem veľmi pekne :) Tiež si to neskutočne vážim <3

5 Orida Orida | Web | 9. listopadu 2014 v 14:51 | Reagovat

Ajaj, kde je Adam, keď ho potrebujeme? :D

Beztak mi Erik nebol symapatický ani predtým, takže ma ich rozchod nijak netrápi :D Ale trochu ma mrzí, ne na tých Maledivách nemohli ostať =(

6 Miss Psycho Miss Psycho | Web | 9. listopadu 2014 v 17:25 | Reagovat

Keď som začala čítať som čakala nejaký dovolenkový románik :D ale je to také originálnejšie, aj to že zostala na vozíčku. Erik bol taký nesymatický taká vtierka :D pokračuj :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama