More plné hviezd - kapitola siedma

15. listopadu 2014 v 10:22 | Inalyn |  More plné hviezd...

Kapitola siedma


Vysadili ma pred nemocnicou. Usadená na vozíčku som na nich s hrôzou pozerala.
"Ale no tak Sydney, zvládneš to," usmial sa na mňa otec. "Vieš že máme povinnosti a ty sa musíš naučiť trochu samostatnosti, nemôžeme s tebou donekonečna všade chodiť."
Kde boli títo rodičia, ktorí chcú samostatnú dcéru pred mesiacom? Keď som chcela niekam ísť, no oni ma nepustili? Brali ma všadiaľ, k doktorovi, do knižnice, ešte ma aj vozili do školy. Obaja. Ale teraz, keď ich ako postihnutá naozaj potrebujem, zrazu chcú aby som bola samostatné "veľké dievča". Zagánila som naňho.
"Vyzdvihneme ťa, neboj sa," uisťovala ma mama. "Tak zatiaľ, dávaj si na seba pozor," zamávala mi a nasadla do auta. Neodzdravila som. Tupo som hľadela za odchádzajúcim autom. No jasné, psychológ zavelil osamostatňovať ma. Lenže oni to nerobia ako normálni rodičia postupne, opäť sa zachovali ako typický extrémisti, zo dňa na deň očakávajú, že sa dokážem teraz o seba postarať. Hm. Asi som si za tých šestnásť rokov už mala zvyknúť. Vždy takí boli. Buď čierna alebo biela, nikdy nie šedá.
Asi by som sa pomaly mala dostať na oddelenie kde robia rontgen. Toto je však obrovská nemocnica a ja som akosi zabudla, do ktorej budovy mám ísť. Veď čo, niekoho sa už spýtam. Prípadne si prečítam tabule. K nemocnici sa ide po schodoch. Samozrejme že ma tam čakala pekná vydláždená cestička s označením vozičkára. Problém však bol, že bola dosť strmá. A pomerne dlhá. Nikdy som si neuvedomila, že vchod do nemocnice sa nachádza tak nízko a ide sa k nemu z kopca. Povzdychla som si a pomaly sa dotlačila na začiatok strminy. Kdesi na tomto úžasnom "vozítku" by mala byť aj brzda, ak sa nemýlim. Neuvedomila som si, že skôr ako som sa spustila som ju mala pohľadať a pri spúšťaní sa brzdiť. Letela som strmhlavou rýchlosťou priamo do fontány, ktorá sa nachádza na nemocničnom "námestí" Teda, skončila by som v nej, keby mi ktosi nevošiel do cesty.
"Pozóóóór!" kričala som, no bolo neskoro. V tej rýchlosti som ho zrazila. Skončila som vykotená aj s vozíčkom na boku. Kolesá sa komicky točili. "Hups," zasmiala som sa. V tom som si uvedomila, že som kohosi zrazila a smiech ma prešiel.
"Prepáčte, veľmi ma to mrzí, naozaj. Ste v poriadku?" spýtala som sa neznámeho s narastajúcimi obavami.
"Nemôžem tomu uveriť," začala sa smiať neznáma osoba, ktorá však nebola taká neznáma. "Sydney si to ty? Odkedy sa na vozíčku spúšťaš do fontán? Trénuješ nebodaj na olympiádu? Zaviedli nejakú novú disciplínu o ktorej neviem?"
"Paraolympiádu keď už tak," odvetila som s úškrnom.
"Ak je to tak, tak potom Slovensko iste získa zlato. Svet je malý," usmieval sa Adam dvíhajúc zo zeme seba aj mňa. Už už ma chcel pustiť keď som vyhŕkla : "Nie je to moje hobby. Žiaľ, tú vec momentálne naozaj potrebujem," ukazovala som na vozíček.
"Aha, jasné prepáč," ospravedlňoval sa a opatrne ma posadil na okraj fontány. Zdvihol vozíček a čosi s ním začal dorábať. Asi som ho už stihla pokaziť.
"Okej je to v pohode. Počkaj, pomôžem ti," zodvihol ma a usadil na vozík.
"Vďaka," povedala som.
"Aj nabudúce. Ak by si sa chystala ma ešte niekedy takto milo prekvapiť. Teraz mi prosím ťa vysvetli, čo tu robíš, prečo máš nutkanie skákať rybičky do fontán a zrážať pritom nevinných okoloidúcich."
"No, vieš keď sme sa rozlúčili vtedy v nemocnici. Ešte v ten večer mi povedali, že nebudem môcť chodiť. Nikdy. Bývali sme v byte na dedine. Asi nejakých šesťdesiat kilometrov odtiaľto. No presťahovali sme sa. A teraz sa mám osamostatňovať. Žiaľ, ešte to nejako nezvládam, ako si mal možnosť pred chvíľou vidieť."
"Keby len vidieť," kyslo sa usmial a teatrálne si pošúchal bolestivé rebrá. Teda dúfam, že som mu ich opäť nezlomila. "Dúfam, že nezrážaš všetkých dobre vyzerajúcich chlapcov, aby ťa potom mohli zachraňovať," spýtal sa so zdvihnutým obočím. Odfrkla som.
"Nemala by som ti to asi prezrádzať, je to taká moja úchylka. V skutočnosti mám namierené na rontgen. Nech si ma celú presvietia rádioaktívnym svetlom a potom sa hádajú o vývine môjho postihnutia."
"Čírou náhodou tam mám namierené aj ja. Dnes som objednaný na rontgen rebier. Myslím že sa to hodí, aspoň okrem skontrolovania sa môjho zrastania tých starých zlomenín, zistia, koľko som ich utŕžil dnes. Aká náhoda, že v tvojej blízkosti vždy skončím pod kolesami."
"Fakt vtipné," zamračila som sa.
"Ak dovolíš, ako správny gentleman ťa odtlačím na oddelenie rontgenovania. A tiež ako starostlivý občan, lebo ako ťa tak pozorujem, mám pocit, že by si s tou mašinou niekomu prešla po nohách. Niežeby nebola super," uisťoval ma. Neprotestovala som a tak sa už pustil do tlačenia. Došli sme k výťahu. Ľudia, ktorý naň čakali tiež si pri pohľade na mňa len sťažka povzdychli a vybrali sa radšej po schodoch. Zabodla som oči do ich chrbtov.
"Oni to tak nemyslia," začal ich ospravedlňovať Adam.
"Ja viem, ale z ich súcitu sa mi zdvíha žalúdok," oponovala som. Na oddelenie sme pokračovali mlčky.

"Uvidíme sa ešte niekedy?" spýtala som sa potláčajúc nádej, ktorá sa drala na povrch.
"Ak je to náš osud, tak zrejme hej," usmial sa na mňa tým polovičným úsmevom, ktorý mi tak nehorázne chýbal. Pichlo ma pri srdci. Asi nemá záujem stretnúť sa so mnou znovu. Čo už.
"Tak sa teda maj, rodičia už na mňa budú iste čakať," zašomrala som. Ťažko sa mi skrývala podráždenosť.
"Ešte ti pomôžem zdolať tento Mount Everest," zasmial sa.
"Sa smej, ale mne naozaj tak pripadá," odvrkla som naštvane, no úsmev som mu z tváre nevyhnala. Niekto tu má božskú trpezlivosť.
"Čau," rozlúčila som sa úsečne, keď som už bola hore na kopci.
"Čau," odvetil a potľapkal ma po hlave. Striasla som sa. "Inak Sydney?" otočil sa po pár krokoch, "Zbierka poézie, prvá strana. Ber to ako osud," žmurkol na mňa a o chvíľu mi zmizol z dohľadu.

Doma som si zobrala jeho zbierku poézie. A skutočne. Na prvej strane bolo jeho číslo. Srdce sa mi šialene rozbúchalo. Ach tie lieky, okrem kolísavých nálad sa k tomu pridá ešte srdcová arytmia.
Inalyn.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 stuprum stuprum | Web | 15. listopadu 2014 v 14:08 | Reagovat

Moc moc hezké, máš milé srdíčko. :)

2 Mariiis_N Mariiis_N | Web | 15. listopadu 2014 v 14:28 | Reagovat

Krásné :3 už jsem se strašně těšila na další kapitolu :-) jako každá, naprosto perfektní :-)

3 Inalyn Inalyn | E-mail | Web | 15. listopadu 2014 v 18:45 | Reagovat

[1]: Ďakujem :3

[2]: Ďakujem, no mrzí ma, že teraz nestíham toľko písať práve tento príbeh...A možno aj preto, že sa s ním nechcem tak rýchlo rozlúčiť :D

4 Miss Psycho Miss Psycho | Web | 15. listopadu 2014 v 19:07 | Reagovat

Adam mi neskutočne pripomína jedného chalana. Ale brutálne :D
Krásny je ten príbeh. Úplne si viem predstaviť ten potlačovaný úsmev :3 pokračuj pokračuj :D

5 Ta "neviditelná" :) Ta "neviditelná" :) | Web | 15. listopadu 2014 v 21:46 | Reagovat

jůů, ty jsi zlatíčko!!! :* ♥ co jsem čtla článek o tvých snech, tak já ti naplno věřím a vidím v tebe osobu, která dosáhne mnoha věcí!! :) věřím v tebe, v to, že dosáhneš samých dobrých věcí. jsi báječná osoba a zasloužíš si to! děláš kolem sebe mnoho šťastných lidí, například mě :) za což ti moc děkuji! :)
jinak, omlouvám se, že nekomentuji kapitolu, ale skončila jsem u 5 dílu, takže se musím naladit do vlny :) každopádně, jsem si přečetla pár řádků a musím říct, že je velká pravda, že máš talent na psaní!!! ♥

6 un. un. | Web | 15. listopadu 2014 v 23:44 | Reagovat

Skvělé! :)

7 Sydney Sydney | Web | 16. listopadu 2014 v 10:00 | Reagovat

Panejo :o Adama jsem si velice oblíbila :) Máš krásný styl, tak se ho drž a piš dál! ;)

8 Orida Orida | Web | 18. listopadu 2014 v 17:29 | Reagovat

"Brali ma všadiaľ".... všadiaľ je zaujímavé slovo :D Ale mám pocit, že tu je nevhodne použité.... skôr... všade... nie?

"aby aby som bola...." Zlý písmenkový škriatok ti zdvojil slovo! :)

Mať takých rodičov, no poteš.... Chudák dievča.

Ale musím uznať, že scénka s vletením vozíčkara do fontány by mohla byť vcelku tragikomická :D

Počkať, oni si s Adamom nestihli povedať, kto je odkiaľ? Podľa mňa je to jedna z prvých vecí o ktorých sa s náhodným Slovákov v cudzine bavíš... hlavne ak máš veľa voľného času v nemocnici :D To by zistili, že bývajú kúsok od seba, nie?

To nie je súcit, to je zdravý rozum. Nikto sa nechce tlačiť vo výťahu ktorý takmer úplne zaberie vozíček!

Sakra dievča, ona si tú knihu ani neotvorila? Trapas :D Ale teším sa ako sa to vyvinie!

9 Inalyn Inalyn | E-mail | Web | 18. listopadu 2014 v 18:08 | Reagovat

[8]: Ach, ja toho škriatka asi zavraždím :D Idem opraviť :)
Tá scénka ma napadla, keď som bola pred dvomi týždňami v nemocnici pri doktorke :D
A oni sú iní proste, to ich nenapadlo. Veď pochop, obaja skoro prišli o život a Syd s ním najprv nechcela mať nič spoločné, neboj sa, ja viem prečo je to tak :D
A knižku listovala zbežne, nevšimla si :D Na všetko si nájdem zdôvodnenie :D

10 Orida Orida | Web | 18. listopadu 2014 v 23:05 | Reagovat

[9]: Ešteže si to vieš obkecať. Dobre teda, slečna autorka, nebudem do toho rýpať.... To až zase pri ďalšiom dieli :P

11 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 23. listopadu 2014 v 17:21 | Reagovat

ach konečne sa opäť objavil! zatiaľ sa mi tvoj príbeh páči, je nevšedný a originálny, za deň som prečítala dosiaľ uverejnené kapitoly (wohoo) a rozhodne sa teším na pokračovanie :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama